Z môjho newsletteru, o konsolidácii a novom podcaste:
Tento podcast je výnimočný. Ide trochu za moju komfortnú zónu, no na druhej strane, mimo mojej komfortnej zóny je tam, kde sa cítim najlepšie, obzvlášť ak tam je možnosť nespútanej kreativity, a teda aj sloboda.
Viem, že mimo svoju komfotnú zónu idete aj mnohí vy, ktorí ste ostali na Slovensku a nebodaj tam ešte zarábate. Vďaka tomu vidím dynamiku, o ktorej rozprávam v podcaste pred sebou, v priamom prenose, na vlastné oči. Ale poďme pekne postupne…
V juhovýchodnej zóne existuje taká časť, ktorej dali niektorí ľudia meno Zomia. Zahŕňa oblasť veľkú asi ako Európa, ktorá je hornatá. A vyznačuje sa tým, že po stáročia (možno až dve tisícročia) tam ľudia vymýšľali stratégie ako zo svojho života vypudzovať štát.
Na štát sa pozerali inak - v ich očiach to bola banda lupičov a otrokárov, ktorí sa skrývali za legitimitu trónov, vlajok a “pečiatok”. Mimochodom, slovo “otrokár” tu žiaľ nepoužívam v prenesenom význame - najcennejšia bola pracovná sila a lokálne ryžové štáty ju získavali aj takto.
V dnešnej dobe by sme štát týmito očami mohli považovať za parazita - nemyslím to čisto ako nadávku, ale ako evolučnú stratégiu. Ak má okolo seba produktívnych jedincov, ak sa na nich dokáže nacucnúť a tú produktivitu z nich vysať, urobí to. Nie preto, že by bol zlý - taká pásomnica nie je “zlá” rovnako ako nie je zlá myš len preto, že zabíja a loví myši. Proste tak funguje, je to jej podstata.
Čo je veľmi zaujímavé, tak v oblasti Zomia prišli (evolučne, teda dosť draho) na to, ako sa pred parazitom ochrániť. Vyvinuli stratégie ako štát od seba odohnať. Vyliezli na vysoký kopec, nepestovali zdaniteľné plodiny, nerobili štátu opozíciu. Jednoducho im cost-benefit analýzu otočili a každý panovník si povedal, že to za to nestojí.
Ako to súvisí s konsolidáciou na Slovensku? Určite sú rôzne fázy copingu s týmito “reformami”. Odmietanie, hnev, protesty a podobne. V čom je momentálna spoločenská nálada iná je, že potichúčky a mravenčími krokmi objavujeme aj stratégiu ľudí zo Zomie. Odísť do digitálnych hôr.
Predtým než začnete baliť batoh a letieť za oceán (odporúčam južnú pologuľu), prípadne vrčať, že “nemôžete odísť lebo…”… ten odchod nemyslím fyzicky. Nemusíte odísť z miesta, kde ste, tak ako tisícky produktívnych ľudí za posledných pár rokov. Odísť treba zo štátu. Mentálne. Ako sa to robí?
V poslednej dobe počúvam, že obchodníci na Slovensku bežne hovoria, že preferujú platbu hotovosťou. Často dodajú “lebo nechceme platiť dane”. Myslia tým najčastejšie transakčnú daň. To je prvé zrniečko toho, že štát vypneme v hlave. Zrazu zistíme, že do niektorých vecí nebude zapojený, že ho nepotrebujeme.
Odpojiť by sme ho však mali aj mentálne a morálne. A hlavne urobiť to, čo robili obyvatelia bezštátnych hôr v Zomii - pochopiť, že štát nemá žiadnu legitimitu. Nie je arbitrom dobra a zla, nie je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, dokonca ani nestavia cesty, je to iba finančná schéma, kde parazit časť odsatej energie premieňa na “služby”, ktorými vytvára zdanie legitimity. Niečo ako bakteriofág, ktorý po napadnutí baktérie ju chráni pred inými vírusmi. “Vidíš, ty ma potrebuješ”.
Nevravím, aby ste nechodili na protesty. Ale ich výsledok tuším. Zatiaľ som nezažil nikoho, kto by tieto nové bariéry nedokázal vyriešiť. Riešenia často nevidia, ale sú tu. Áno, jedným z nich je fyzický odchod. Robíte rôzne veci, máte rôzne životné situácie. Preto je možno dobré pozrieť sa, čo dvetisíc rokov robili obyvatelia Zomie. Nebude tam žiadny účtovný trik, ktorý by vám znížil daňový základ, ale možno pochopíte princíp imunity voči parazitom.
Ten batoh si kľudne zbaľte. Ale nejdeme (aspoň nie všetci) do Paraguaja. Ideme do digitálnych hôr.
Prihlásiť sa môžete tu:
Aktuálne vydanie: